Rozpad Československa byl pro obě země nejhorší i nejlepší událostí zároveň, říká prezident Kiska

Československo by slavilo stovku, kdyby ještě existovalo. Místo něj ale vznikly dva nástupnické státy, a tak v ústředí oslav stojí hned dva prezidenti. Ten slovenský, Andrej Kiska, v poslední době aktivně zasahoval do politického dění během krize po vraždě Jána Kuciaka. I o tom mluvil v rozhovoru s Michalem Kubalem, zároveň se ale vrátil i ke společné československé historii i roli Evropské unie. (Překlad celého rozhovoru do češtiny zde).

Video 100 let od vzniku Československé republiky
video

Rozhovor s Andrejem Kiskou

Pane prezidente, je pro vás 28. říjen svátek? 

Určite áno. Vznik Československa je okamih v našich históriách, ktorý bol úžasným okamihom. Predchádzalo tomu veľmi veľa tvrdej, poctivej práce, možno už od roku 1915, keď sme mali prvýkrát spoločný manifest o samostatnosti. V roku 1916 vznikla prvá Československá národná rada, cez Pittsburskú dohodu až po 28. október 1918 v Prahe a 30. október 1918 v Martine. Bola to úžasná cesta plná vzrušenia a všetkého, čo išlo okolo toho.

Říkáte „úžasný okamžik“. Ale na druhou stranu Slovensko si rok 1918 připomíná státním svátkem jenom letos. Má státní svátek 30. října, na výročí Martinské deklarace, nikoli 28. října. Je pro Slováky první republika něco, u čeho je otazník, jestli si to připomínat?

Možno bolo v minulosti tých otáznikov viac, dnes si myslím, že sa všetci pozerajú na vznik Československa ako na projekt, ktorým bol tým úžasným projektom a na Milana Rastislava Štefánika ako na jedného z tvorcov, ako na jedného z najväčších Slovákov, historicky najväčších a najdôležitejších Slovákov. Takže možno niekedy v minulosti tie otázniky boli. Myslím si však, že dnes už nikto nespochybňuje to, že keby vtedy Československo nevzniklo, tak Slovensko, ale ani Česká republika by určite neexistovali v takej podobe, akej existujú dnes. V akej by boli, to nevieme. Určite by však neexistovali presne v takej podobe, v akej sú dnes.

Nám, kteří jsme vyrůstali v Československu, vždy, když skončí Kde domov můj?, chybí Nad Tatrou sa blýská. Máte to tak i vy osobně? Když slyšíte slovenskou hymnu, že nezní úplně cele?

Ja mám to šťastie ako prezident, keďže sa často stretávam s vašim pánom prezidentom, že to tak nejako spolu zaznie, že ide česká a potom slovenská hymna. Takže taká tá nostalgia, také to stisnutie v srdci určite prebehne. Ja som v mojom osobnom živote prežil väčšiu polovicu v Československu. Takže také udalosti ako Panenkova penalta a kdesi vzadu Ondruš…

Koneckonců komentovaná v slovenštině…

Áno, komentovaná v slovenčine. Taký ten vrchol Olympicu a Elánu. Sám som na gitare hrával Bednu od Whisky a Kryla, takže prežil som veľkú časť svojho života práve v Československu. Preto mám k tomu nášmu Československu, ktoré bolo, silný emočný pud, taký cit. Pravdaže, keď sme sa potom rozdelili, tak tých emócií bolo niekoľko a všetkým bolo treba tak nejako porozumieť. Nastal taký smútok v tom, že dve krajiny, ktoré mali k sebe obrovsky blízko, boli v spoločnom štáte, sa zrazu oddelili colnicami, ľudia museli stáť v radách, kým mohli prejsť z jednej krajiny do druhej.

Potom tam bola ale aj taká emócia porozumenia. Porozumenia toho, že mnohokrát v minulosti boli výčitky, že Česi doplácajú na Slovákov, že Slováci doplácajú na Čechov. Takže také to porozumenie z toho oddelenia tu určite bolo. A tretia emócia, ktorá bola vo mne veľmi silná, bola taká tá nádej. Nádej, že sa zase raz spojíme, a že raz budeme v nejakom projekte zase spolu a budeme môcť bez problémov chodiť z jednej krajiny do druhej, že ľudia budú môcť bývať, slobodne sa presťahovať. A v tomto krásnom projekte Európskej únie sme sa stretli. Takže tieto tri emócie boli a ja som dnes vždy ako prezident veľmi pyšný, že môžem povedať, že nepoznám dve krajiny na svete, ktoré by k sebe mali tak blízko, ako Česko a Slovensko. 

Ze sta let jsme tři čtvrtiny strávili spolu. Kdybyste měl vybrat nejsvětlejší a nejtemnější okamžiky společné historie…? 

Určite najsmutnejšie to bolo po roku 1938, a potom samotná 2. svetová vojna a oddelenie. To určite, to čo sa dialo v oboch štátoch bolo takou asi najsmutnejšou časťou našej histórie. Zo Slovenska odvlečených a zabitých viac ako 70 tisíc Židov, počas Slovenského štátu. Protektorát v Čechách, zabíjanie, prenasledovanie, to bolo hádam asi najťažším obdobím. Žiaľ, po roku 1948 zase prišlo také to obdobie určitého temna a prenasledovania a straty slobody a demokracie. Potom sme všetci spoločne v roku 1989 slávili úspech a návrat demokracie do našej krajiny.

Co myslíte, že si naše dva národy během společné historie udělaly nejhoršího a nejlepšího?

Asi to bolo to rozdelenie. 

To bylo nejhorší, nebo nejlepší?

Aj najhoršie aj najlepšie. Najhoršie v tom, že principiálne naše, čo vždy sme mali spoločné tímy, športové, a tak ďalej, zrazu sme sa oslabili a ani zďaleka sme nemohli dosahovať také úspechy, aké sme možno dokázali spolu, keď sme boli na rôznych súťažiach spolu ako Československo. Na druhej strane, je to aj to najlepšie, lebo dnes môžeme fandiť dvakrát. Vždy, keď Slovensko vypadne, fandíme Česku, keď Česi, tak zase Slovensku. Nezabudnem na olympiáde v Južnej Kórei, keď sme boli v základnej skupine a hrali sme proti Rusku, tak sme spolu s Čechmi vytvorili taký úžasný československý kotol, kde sme všetci fandili Slovensku, a napokon sme to Rusko aj porazili. Takže asi aj to najsmutnejšie aj najlepšie bolo to rozdelenie. A ja to tak so zveličením ukazujem na tom športe.

Rozhovor Michala Kubala se slovenským prezidentem Andrejem Kiskou
Zdroj: ČT24

V současné době jsou naše politické scény podobné: jeden dominantní subjekt, spousta menších stran, krize tradičních subjektů. Čím si to vysvětlujete? 

Každá naša krajina, ale to nie je len Česko a Slovensko, prechádza vo svojom historickom vývoji určitými sínusoidami. Raz sme bližšie k liberálnej demokracii, raz sa od nej trošku vzďaľujeme, a je to veľmi individuálne. Ale hovorím, to nie je problém len Česka a Slovenska. To je problém hádam každej demokratickej krajiny. A naše príbehy sú rozdielne. My sme mali veľmi temné obdobie mečiarizmu, potom nastalo veľmi svetlé obdobie, a potom nastávajú pravdaže obdobia, keď si zase kladieme otázky ako vrátiť dôveru ľudí v spravodlivosť, vrátiť dôveru ľudí v štát.

Mluvil jste o Evropské unii. Pro mnoho lidí bylo Československo umělým projektem, který pomohl dvěma národům po určitou část století. Je v tomto ohledu Evropská unie něco jiného než umělý projekt, který pomáhá mnoha národům po určitou část jejich historie?

Pre mňa je Európska únia úžasný projekt. V prvom rade nesmieme zabudnúť, ako to vzniklo. Európska únia vznikla ako mierový projekt. Lídri v danom období pochopili, že ak sa krajiny dobre ekonomicky prepoja, tak sa odstráni základné pnutie medzi krajinami a nikto nebude pomýšľať na to, že treba riešiť konflikty násilím, ale naopak, mierovou cestou. Takže na začiatku to bol projekt mieru. Potom z toho vznikal projekt skutočne slobodného pohybu ľudí, tovarov, otvoril sa jeden obrovský trh, ktorý má stále ešte aj dnes viac ako 500 miliónov ľudí.

Dnes čelíme mnohým výzvam, každá krajina čelí výzvam. Sú to veľké výzvy, ako klimatické zmeny, migrácia, terorizmus, ale aj stabilný hospodársky rast. Žiadna krajina, ani tá najväčšia, z hľadiska Európskej únie, to nedokáže riešiť sama. A dokonca by som povedal, v takých tých globálnych otázkach, ako sú klimatické zmeny, ani krajina niekde inde vo svete. My sa musíme spájať. A povedal by som, že zvlášť to platí o krajinách, ktoré sú menšie. Musíme si povedať, ktorou súčasťou sveta chceme byť.

Funguje tak Evropská unie? Není to jenom ideál, jak by to mělo fungovat? Když se ve skutečnosti podíváme na cokoli – na uprchlickou krizi, přístup ke změnám klimatu, ekonomické otázky, teď například italský rozpočet – umí se Evropská unie dohodnout tak, aby byla akceschopná? 

Vždy na začiatku každého projektu musí byť vízia. Musí byť nadšenie, taká tá predstava, ako si predstavujeme náš svet o 20, 30, 50 rokov. Ako si to predstavujeme ako bude. A projekt toho, že tu je jedna úžasná Európa, ktorá spolu drží, ktorá má spoločnú ekonomiku, spoločnú zahraničnú politiku, že to dokáže. Ak toto dokáže, tak je to jeden nádherný a fantastický projekt, ktorý prospieva každej krajine. Pravdaže, pri každom takomto projekte, pri každej takejto vízii, nastávajú problémy. Nastávajú aj chyby. Aj Brusel robí chyby. Ale len ten, kto nerobí nič, nerobí chyby. Takže tieto chyby nastávajú.

Problém ja dnes vidím skôr v tom, že zabúdame hovoriť o Európskej únii, o tom, aký je to úžasný projekt. Chýba nám také to nadšenie, také to „wow“. Hlavne pre mladých ľudí, možnosť cestovať, slobodne sa rozhodnúť, kde budem žiť, kde budem pracovať… to je niečo, čo nám sa ani len nesnívalo. Čiže také to povzbudzovanie ľudí a dávanie toho optimizmu. Na druhej strane, potrebujeme si uvedomiť, že je taká kríza národnej identity. Nastáva taká tá otázka: som Čech, som Slovák? Kto som? Keď máme dnes globalizáciu.

Treba povedať, že naše krajiny majú samostatné štáty relatívne krátku dobu. Máme relatívne veľmi krátku samostatnú históriu, po našom rozdelení na Česko a Slovensko. A bývalý prezident Nemecka Gauck raz povedal, že si myslí, že možno tá integrácia prebieha príliš rýchlo. My sme len nedávno vznikli ako nezávislé Česko, nezávislé Slovensko. Dnes už nemáme hranice, Slovensko nemá vlastnú menu, máme euro, na ktoré som nesmierne hrdý. A to sú veci, kedy tá kríza tej identity môže vznikať a zase je úlohou lídrov jednotlivých krajín, aby ukázali áno, Európska únia je úžasný projekt. A buďme hrdí na to, buďme hrdí, že ste Česi, buďme hrdí, že sme Slováci. Jeden sebavedomý, hrdý národ so svojimi pravidlami, možnosťami, so všetkým a históriou, ktorú máme.

Naše země v rámci V4 velmi často vystupují jinak než staré země Evropské unie. Je to dobře?

Vyšehradská štvorka je podľa mňa tiež jeden veľmi úžasný projekt. Je to veľmi dobrý projekt a jeho cieľom, keď vznikal, bolo pomôcť zapojiť naše krajiny do Európskej únie ako takej. To, že máme spoločnú históriu, spoločné záujmy, spoločné problémy, nám dáva takú identitu na to, aby sme niektoré zámery presadzovali spoločne. A je to podľa mňa veľmi úspešný projekt. Na druhej strane, stáva sa, že niektorí lídri z Vyšehradskej štvorky sa často svojimi populistickými názormi schovávajú za V4-ku. Hovoria, že je to názor V4-ky, pritom to vôbec nie je názor V4-ky. A práve niektorí lídri, ktorí tento populizmus radi používajú, ktorí sú súčasťou V4-ky, potom kazia obraz celej V4-ky ako takej. Pritom máme v Čechách, na Slovensku, v Maďarsku aj Poľsku množstvo politikov a ľudí, ktorí vidia skutočne V4-ku ako základy jednej ucelenej super fungujúcej Európskej únie.

Které lídry máte na mysli? 

Nerád by som pri tomto slávnostnom dni komentoval jednotlivé mená.

Nakolik se cítíte jako osamocený hlas v rámci lídrů V4?

Pravdou je, že pri niektorých témach zaznievam možno osamotene. Téma utečencov, ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a násilím. Ja stále hovorím, že sme už moderné krajiny a je morálnou povinnosťou moderných krajín ukázať ľudskú tvár a ľuďom utekajúcim pred smrťou a násilím vyskúšať pomôcť. Pravdaže musíme riešiť problémy v krajinách, kde vznikajú a chrániť si hranice. To sú veci, s ktorými nikto hádam nebude polemizovať, ale na druhej strane ukázať to, že sme moderní, že sme moderné sebavedomé krajiny, z ktorých v minulosti mnohokrát od nás utekali ľudia, emigrovali, a iné krajiny pomáhali. Tak dnes, a teraz sa nebavíme o ekonomických migrantoch, bavíme sa o utečencoch, ktorí utekajú pred smrťou a násilím, je našou morálnou povinnosťou ukázať našu tvár a uvažovať o tom, ako tým ľuďom dokážeme pomôcť.

Dotkli jsme se naší společné historie. Na jejím základě má jedna generace velký problém s Němci, druhá velký problém s Rusy. S Německem jsme teď v jedné alianci a jedné unii. Jak velké ohrožení pro vás představuje Rusko? 

Keď som nastupoval do svojho úradu pred viac ako štyrmi rokmi, veľmi som sa tešil, že pôjdem na oslavy výročia ukončenia 2. svetovej vojny do Moskvy. Vždy som si želal, aby sme mali s touto krajinou, s ktorou nás veľa spája, veľmi dobré vzťahy. Žiaľ, to čo sa udialo na Kryme, to, že sa surovým spôsobom porušili medzinárodné pravidlá a anektovala sa časť územia suverénneho štátu, to, ako sa ukazuje, že sa Rusko zapája do kybernetickým útokov, ako sa preukázalo zostrelenie holandského lietadla zbraňami, ktoré boli dovezené z Ruska… Keď sa ukazuje, čo všetko sa deje z pohľadu Ruska, skutočne si musíme veľmi dobre postaviť otázku, ako si chceme našu demokraciu ochrániť.

To, že sa zasahuje, bolo vidieť pri Brexite, kde Facebook zverejnil štatistiky koľko stoviek miliónov užívateľov videlo reklamu platenú z Ruska, ktoré pravdaže bolo za to, aby Veľká Británia odišla z Európskej únie. Rusko si neželá jednu silnú Európsku úniu, Rusko si želá mnoho malých egoisticky zameraných štátov, s ktorými bude môcť robiť svoju politiku. Veľkej Európskej únie sa bojí. Ale je pravda, že to nie je len otázka Ruska. Ani ďalšie veľmoci nemajú radi, keď vidia náš 500 miliónový trh spolu a HDP vyššie ako majú Spojené štáty americké. Takže je našou úlohou spraviť všetko preto, aby sme tie vzťahy budovali, ale aby sme si uvedomili, kde to ohrozenie je a čo sa môže diať. A aby sme na to boli pripravení.

Rok 1918 je jen jedním z osmičkových roků. Před pár dny jste napsal: Obávám se, že tento rok vejde do dějin jako jeden z nejhorších osmičkových v historii. Opravdu je tak zle jako v roce 1938, 1948, 1968? 

Z pohľadu vývoja sa človek samozrejme pozerá v prvom rade aj na vlastnú krajinu, čo sa v nej deje. A na to, ako v okolitých krajinách narastá nacionalizmus, extrémizmus a rastú nám strany, ktoré opätovne presadzujú silnú totalitu – či už sú to komunisti, fašisti. Liberálna demokracia sa zase tak trochu otriasa. Preto je zase nesmierne dôležité, aby všetci lídri, ktorí stoja za hodnotami liberálnej demokracie, to znamená práva jednotlivcov alebo slobodný trh, tí všetci, aby sa ozývali a náš hlas bolo počuť. Aby naše hlasy neprekričali populisti, ktorí žiaľ často medzi ľuďmi vzbudzujú strach. Namiesto toho, aby ponúkali víziu. Operovať so strachom je veľmi jednoduché a veľmi účinné. My však potrebujeme našim ľuďom dávať víziu ako chceme vidieť naše krajiny.

A čo je ešte pre mňa takým bolestivým zistením, keď som v tomto úrade ako prezident, a stotožňujem sa s bývalým generálnym tajomníkom Pan Ki-Munom, ktorý povedal, že jeho najväčším sklamaním počas práce vo funkcii generálneho tajomníka je, že prišiel na to, že príliš mnoho lídrov, politikov, štátnikov, prezidentov, premiérov, myslí viac na to, ako byť opätovne zvolený a získať hlasy, namiesto toho, aby hovorili, čo je skutočne dobré pre ľudí daných krajín. A to sú veci, ktoré musíme pravdivo pomenovať, jasne na to ukazovať. Ale drvivá väčšina ľudí, a o Česku a Slovensku vôbec ani nepochybujem, ale aj v celej Európskej únii, sme prodemokraticky, proliberálne založení, len musíme my politici dávať hmatateľné výsledky a nedovoliť týmto extrémistom, aby narástli.

Ta věta byla z textu o vraždě Jána Kuciaka a jeho snoubenky. Také jste prohlásil, že tento čin ukázal v plné nahotě, co Slovensko je. Že je to mafiánský stát. Jaké to je stát v čele takové země? 

Po smrti dvoch mladých ľudí, novinára a jeho snúbenice, vyšlo do ulíc také množstvo ľudí, ktoré myslím historicky prevýšilo aj počet ľudí z roku 1989. Ukázalo sa to, na čo ja dlhodobo poukazujem v našej krajine, a to je nedôvera ľudí v spravodlivosť. Nedôvera ľudí v štát. Taký silný pocit toho, čo v ľuďoch bublalo, že je tu skupina nedotknuteľných, pre ktorých zákony neplatia, ktorí si vždy vedia všetko vybaviť. Toto sa po tej vražde ukázalo v plnej nahote. Práve Ján Kuciak písal o prepojení mafie na vládu. Ukázal, že talianska mafia, ktorá pôsobila na východe Slovenska, tak ľudia na ňu prepojení pracovali na Úrade vlády, dokonca v najbližšej prítomnosti premiéra. Ján Kuciak ukazoval práve na to, ako plod tejto spoločnosti, Kočner, ako môže beztrestne robiť podvody a podnikať. Ako každé jedno podozrenie z trestného činu nejakým zvláštnym spôsobom vždy skončilo len u dvoch vyšetrovateľov, ktorí nikdy nič nevyšetrili, ktorí teraz už aj odišli do civilu. Tá nedôvera v ministra vnútra, v prezidenta policajného zboru bola tak obrovská, že po vražde Jána Kuciaka sa to ukázalo v plnej nahote. V plnej nahote. A odvtedy už ubehlo určité obdobie. Žiaľ, tá dôvera ľudí v spravodlivosť, dôvera ľudí vo fungujúci štát sa stále nedostáva na tú úroveň, kde by som si to ja ako prezident nesmierne želal.

Expremiér ale prohlásil, že jeho verze je jiná: Že šlo o pokus o státní převrat, ve kterém hrají roli média, prezident – vy – a miliardář George Soros. Jak se vám poslouchají tato slova z úst člověka, který má našlápnuto na to, aby znovu vstoupil do premiérské funkce? 

Je to, povedal by som, trochu nedôstojné človeka, ktorý bol toľkokrát premiérom, je tak dlho v politike…

Takže jste se nesnažil o státní převrat? 

Státisíce ľudí, ktorí boli v uliciach… Bolo nedôstojné obviniť týchto ľudí, ktorí nechceli nič iné, len veľmi slušne a jasne povedali: „Chceme fungujúci štát, chceme dobrý štát pre nás a pre naše deti.“

Rozhovor Michala Kubala se slovenským prezidentem Andrejem Kiskou
Zdroj: ČT24

Na začátku roku jste prohlásil, že největším nebezpečím je polarizace země v důsledku politiky vytvoření nepřekonatelných zákopů mezi tábory, které se nejenom nedomluví, ale ani se neposlouchají. Právě to se letos stalo. Někdy ani rodiny už nejsou schopné domluvit se na tom, co je dobro a co je zlo. Proč se to stalo? 

Nemyslím si, že na Slovensku by bola tá situácia až tak bolestivá, ako to možno vidieť v niektorých susedných krajinách, kde sa skutočne krajiny rozdelili na dva tak znepriatelené tábory, že skutočne rodiny sa rozdelili, priatelia sa rozdelili a nevedia si prísť na meno. Preto ja vždy volám po tom, aby sme vyžadovali spravodlivosť, ale aj vedeli odpúšťať. Aby sme so sebou neťahali tieto bremená z minulosti. Žiaľ, spravodlivosť bez schopnosti odpúšťania… spravodlivosť musí byť. To je absolútne kľúčové v rámci každej krajiny. Ale naučiť sa odpúšťať, nedávať nenávisť vo vzťahu k inému názoru. To je základ demokracie. Demokracia je o tom, aj keď je zvolená demokraticky vláda, nesmie sa z toho stať totalita. Lebo základom demokracie je, že hoci som zvolený a vyhral som, myslím aj na tých druhých. A nemôžeme dovoliť, aby u nás na Slovensku platil známy výrok jedného politika: „Vyhral som voľby, môžem všetko.“ To nesmieme nikdy dovoliť. Práve to je absolútne nepochopenie demokracie ako takej. To, žiaľ, často vidíme, že ak niekto voľby vyhrá, má tendenciu robiť z daného štátu totalitu a vôbec nemyslí, nediskutuje a nemá empatiu k tomu druhému táboru.

Během našich dějin jsme zažili krize, které byly způsobeny děním za hranicemi, zažili jsme krize, které byly způsobeny tím, co se dělo uvnitř společnosti. Co považujete v současné době za největší ohrožení státu? 

To je to, čo som spomínal. Najväčšie ohrozenie nášho štátu je nefunkčnosť, alebo nedokázanie politikov poskytovať hmatateľné výsledky pre občanov ako takých. Ak stále hovoríme o tom, že potrebujeme zlepšiť školstvo, že potrebujeme zlepšiť zdravotníctvo… ak stále o tom hovoríme, ale žiaľ, veci sa nedejú, že tu máme skupiny ľudí, ktorých, my to voláme pracujúca chudoba, ktorí zo svojho platu veľmi ťažko vyžijú, a veci sa neposunú, potom ľudia strácajú dôveru v tú demokraciu a máme tendenciu potom z toho vzdoru voliť fašistov, u vás sa voliči vracajú ku komunistom. Tých my u nás nemáme, my máme fašistov. A myslím si, že tí, ktorí v Čechách volia komunistickú stranu, si neželajú ten starý socializmus, ktorý sme tu mali. Je to iba vzdor z toho, že veci nefungujú. Aj u nás, keď sa rozprávam a stretávam na ulici s tými, ktorí volili a sú prívržencami našich fašistov, nie sú to ľudia, ktorí sú fašisti. Oni len tvrdia: „Nefungujú nám veci. Tí politici, ktorých sme stále volili, tí nedokážu naplniť svoje sľuby.“ Preto je to vzdor, až volanie o pomoc, ktorý tých ľudí donútil voliť tieto extrémisticky naladené strany.

Co vy uděláte pro to, aby to tak nebylo? 

Ako prezident nemám exekutívnu moc. Ako prezident mám ale silnú moc slova. Silnú moc slova. A preto sa snažím chodiť veľa medzi mladých ľudí, na stredné školy, na vysoké školy, medzi občanov a hovoriť o tom, akými hodnotami by sme sa mali v spoločnosti riadiť. Aké si ja predstavujem Slovensko pre môjho 15-mesačného syna. Ako si predstavujem, keď bude mať 20, 30 rokov, v akej krajine by som si želal, aby vyrastal.

Zmiňoval jste, že je obrovský rozdíl mezi tím, jak se ve skutečnosti máme a jak jsme nespokojeni a možná je to spojeno s tím, že neznáme odpovědi na některé základní otázky, třeba: Kdo jsem? Víte už odpověď na tuto otázku? 

Ak položíte otázku pre mňa, ja to mám veľmi jednoduché. Ja viem presne, kto som, kde som vyrástol a kde by som chcel byť. Odkiaľ som prišiel a kde smerujem. Myslím si, že väčšina ľudí v našej krajine, ale aj v tej vašej, ten pocit toho, že som Čech, som Slovák, že som hrdý na svoju históriu, že som sebavedomým človekom, je takým tým základom, ktorý majú. Ale to, kam ideme, a to sa opäť vraciam k projektu jednej Európy a jedného krásneho európskeho domu, to je presne tá jedna z ciest, o ktorej musíme hovoriť a kde by sme chceli byť.

Pane prezidente, je to přesně sto let. Co byste popřál našim zemím do dalších sta?

Čo tak zaželať… Aby o sto rokov, keď bude takýto rozhovor s prezidentom v Čechách a na Slovensku, aby obaja prezidenti mohli povedať, že ľudia sú pyšní na svoje krajiny. Že sú hrdí na to, kde žijú. Že sú v nej šťastní. Že v nej nachádzajú perspektívu mladí, a že je dôstojne postarané aj o tých starých. Želal by som si, aby to boli roky plné šťastia pre našich občanov.

Stáhněte si rozhovor s Andrejem Kiskou ke stému výročí Československa jako MP3 37.41 MB